Vôňa škorice nás zanesie až do vzdialeného staroveku, kde si ju vládcovia cenili viac ako zlata alebo striebra, podplácali sa s ňou bohovia a viedli kvôli nej vojny. Do Európy škoricové zvitky dodávali arabskí obchodníci, ktorí, aby obhájili vysokú cenu tohto korenia, rozprávali hrôzostrašné historky o drakoch a hadoch, ktorí si zo škorice stavali hniezda a oni museli nasadzovať svoj život, aby im škoricové tyčinky ulúpili.
>Týmto rozprávkam Európania verili až do začiatku 16. storočia. Potom už na scénu prišli hrubšie spôsoby vyjednávania o cene. Holandské vojská sa zmocnili cejlónskeho ostrova, ktorý bol najväčším zdrojom škoricovníka, a miestne obyvateľstvo drancovali pomerne nevyberavým spôsobom. Dlho si ale svoj zdroj neudržali a v18. storočia museli ustúpiť Francúzom, ktorí zase o pár rokov neskôr vypratali cejlónsky ostrov po útoku Angličanov. Ale ani tí sa zo svojho škoricového víťazstva veľmi dlho netešili, pretože na začiatku 19. storočia sa pestovanie škoricovníkov rozšírilo na mnoho ďalších ostrovov a ceny začali padať.
Škorica sa používa ako aromatické korenie v širokej škále kuchyňou od sladkých aj slaných jedál cez kaše a cereálie až po nápoje. Zakončime teda nedeľný obed napríklad škoricovým dezertom.