Fľaše v kredenci sa pozerajú ako svedkovia, ktorí mlčia, ale vedia všetko. A vedľa nich poháre na víno, ktoré by pokojne klebetili celú noc. A ja viem, že som v pasci. Dvadsaťosem dní. Dvadsaťosem nocí. A jediný spoločník je moja slabá vôľa a silná chuť napiť sa.
Špajza. Dvadsiata hodina. Bez východiska.
Stojím v špajzi ako chlap, čo dostal úlohu nájsť niečo, čo neexistuje. Predo mnou rad konzerv. Niekto im dal mená ako barovým hviezdam a teraz tu na mňa čakajú. Čakajú, kým po jednej siahnem. Kým si poviem, že táto mi stačí. Že toto je teraz môj nový život.
Natiahnem ruku. Prvá dóza je strieborná a ošúchaná ako môj chevrolet. Nápis hrdo hlási Jahody v šampanskom. Meno ako z bulvárneho románu pre dámy, čo sa nudia v predmestských domoch. Otvorím ju. Zelený čaj. Jahody. Ruža. Levanduľa. Vonia to ako záhrada bohatého chlapa, kde sa človek bojí stúpiť na trávnik, aby ho nezašpinil.
Zavriem oči. Počujem praskanie šampanského. Vidím bublinky. Cítim ich na perách. Potom zasa otvorím oči a pozerám na dózu sušených listov. „Pekne to hráš, princezná," poviem nahlas. „Ale dnes bude iný tanec." Zatváram ju a vraciam na miesto. Táto nie je tá pravá. Táto je príliš slušná na to, čo tento večer potrebujem.
Vedľa nej niečo kričí farbami. Prižmúrim oči. Havajský kokteil. Keby bola dóza človek, tak táto by mala na sebe havajskú košeľu, sandále a úsmev chlapa, čo vám chce predať poistenie. Zložím viečko. Ananás mi vletel do nosa ako boxer, čo namiesto klopania vyrazí dvere. Za ním sa hneď tlačí mango. Papája. Kokos. Celá partia. Žiadna ospravedlnenie. Žiadne varovanie.
„To si zo mňa robíš srandu, čo?" pýtam sa nahlas. Dóza mlčí. Má ma presne tam, kde chcela. Lebo vonku je február. Sneh a mráz. Toto je najbližšie, ako sa k Havaji kedy dostanem. Dávam ju bokom. Toto je favorit.
A ďalšia podozrivá. Malinový sorbet s citrónom. Táto vyzerá inak. Tichá. Nenápadná. Otvorím ju. Vôňa je čistá. Bez rečí. Maliny. Citrón. Žiadne veľké divadlo. Žiadne sľuby. Žiadne sklamanie.
„Ty si zaslúžiš lepšiu chvíľu." poviem dóze potichu a opatrne ju vraciam do regálu.
A potom to vidím. Úplne vzadu, ako dôkaz, čo niekto schoval, lebo bol príliš nebezpečný. Írsky krém. Káva. Áno, káva. Káva, čo sa tvári, akoby v nej bolo niečo, čo tam nie je. Opatrne ju beriem do ruky ako zbraň, pri ktorej človek nevie, či vystrelí.
Otváram. Objíme ma smotana. A whiskey. Nie skutočná. Len spomienka na ňu. Len prísľub. Ale sakra, to je dobré klamstvo. Také, ktorému chcete veriť, aj keď vám tisíckrát povedali, že to dopadne zle. „Ty si darebák," šepkám. „Ale si môj darebák." Dávam ju vedľa sporáka. Táto príde na rad posledná. Až keď všetko ostatné zlyhá. Až budem úplne na dne.
Koniec hry
Stojím tu s dózami okolo seba. Štyri podozrivé. Štyri klamstvá. Štyri spôsoby, ako prežiť február bez toho, čo ma držalo nad vodou celý rok.
Tieto mi alkohol nenahradia. Neprinesú mi pokoj. Neprinesú mi spásu. Sú to len dózy s ilúziou, ktorá znie lepšie než celý môj život. Ale vo februári? Vo februári beriem, čo je.
Suchý február nie je o víťazstve. Je o prežití. O tom počítať dni ako väzeň. O tom si každý večer povedať, že zvládnem ešte jeden deň. A prvého marca? Prvého marca si dám pivo s úľavou chlapa, čo práve vyšiel z basy a vie, že to má len na chvíľu.
Takže áno. Uvarím si čaj. Možno ten, čo znie ako kokteil. Možno aj len obyčajný. A budem si hovoriť: február je krátky.
To je jeho jediná slušná vlastnosť.